História obchodovania s ropou: od Rockefellerovho monopolu po moc OPEC

Ropa sa v priebehu jedného storočia zmenila z lokálnej suroviny na kerozín pre lampy na strategickú komoditu, ktorá rozhoduje o osude celých ekonomík. Príbeh jej obchodovania je zároveň príbehom o tom, ako sa moc nad cenou barelu presúvala z rúk amerických priemyselníkov do rúk štátov Blízkeho východu. Tento článok sleduje túto cestu od vzniku Standard Oil až po ropné šoky sedemdesiatych rokov, ktoré natrvalo zmenili globálnu ekonomiku.

Zrod ropného priemyslu a Rockefellerova vízia poriadku

Ropný priemysel v modernom zmysle vznikol v roku 1859, keď Edwin Drake v Titusville v Pensylvánii dokončil prvú vrtnú ropnú studňu. Objav rozsiahlych podzemných ropných nálezísk, sprístupnených novou vrtnou technológiou, vyvolal boom ropných spoločností v Pensylvánii a Ohiu. Trh bol v tom čase chaotický: desiatky malých rafinérií si navzájom konkurovali, ceny kerozínu kolísali a nikto nereagoval na ponuku s dopytom.

Do tejto neusporiadanej situácie vstúpil John D. Rockefeller. Rockefeller sa stal asistentom účtovníka vo veku šestnástich rokov a od dvadsiatich rokov vstupoval do niekoľkých obchodných partnerstiev, pričom svoje podnikanie sústredil na rafináciu ropy. Spolu s bratom Williamom, chemikom Samuelom Andrewsom a ďalšími partnermi v roku 1870 zrušil pôvodné partnerstvo a inkorporoval Standard Oil v štáte Ohio, so základným kapitálom milión dolárov.

Rockefellerova stratégia nebola založená na objavovaní nových nálezísk, ale na kontrole rafinácie a distribúcie. Vyjednal si výhodné dohody so železnicami výmenou za garantovaný objem prepravy, čím dokázal znížiť náklady pod úroveň, akú si mohli dovoliť menší konkurenti. Vďaka eliminácii konkurentov, fúziám s inými firmami a využívaniu výhodných železničných zliav do roku 1880 kontroloval rafináciu deväťdesiat až deväťdesiatpäť percent všetkej ropy vyrábanej v Spojených štátoch.

Aby obišiel obmedzenia, podľa ktorých spoločnosť v Oháju nemohla oficiálne vlastniť podniky mimo štátu, Rockefeller v roku 1882 vytvoril nový právny nástroj. Trust vznikol 2. januára 1882, keď skupina štyridsaťjeden investorov podpísala dohodu o zverení, ktorá spojila ich cenné papiere zo štyridsiatich spoločností do jedinej správcovskej agentúry riadenej deviatimi správcami. Tento model sa neskôr stal vzorom pre desiatky ďalších priemyselných trustov v Spojených štátoch.

Kritika, novinárske vyšetrovanie a rozpad monopolu

Rastúca moc Standard Oil vyvolala odpor. Novinárka Ida Tarbellová, ktorej otec prišiel o podnikanie práve kvôli Rockefellerovým praktikám, sa stala jednou z najvýraznejších postáv takzvaného hnutia muckrakerov. Jej vyšetrovania Standard Oil, publikované v nadväzujúcich devätnástich častiach v magazíne McClure’s medzi novembrom 1902 a októbrom 1904, podnietili rastúce verejné útoky na spoločnosť a monopoly vo všeobecnosti.

Politický tlak nakoniec viedol k súdnemu zásahu. V roku 1906 podala vláda Spojených štátov žalobu na Standard Oil podľa Shermanovho protimonopolného zákona a v roku 1911 bol newjerseyský podnik rozdelený na tridsaťtri samostatných spoločností. Z tohto rozpadu vzišli firmy, ktoré dodnes patria medzi najväčšie ropné spoločnosti sveta ako je ExxonMobil a Chevron, dve z troch najväčších ropných spoločností na svete, sú priamymi potomkami Standard Oil.

Sedem sestier: nová generácia monopolu

Rozpad Standard Oil v roku 1911 paradoxne nezastavil koncentráciu moci v odvetví, len ju rozptýlil medzi menší počet nadnárodných hráčov. Skupina siedmich spoločností, ktorá napokon ovládla svetový ropný trh, zahŕňala troch priamych potomkov Standard Oil (Standard Oil of New Jersey, teda Esso, Standard Oil of New York a Standard Oil of California), spolu s Gulf Oil, Texacom, britskou Anglo-Persian Oil Company (predchodkyňou BP) a britsko-holandskou Royal Dutch Shell.

Termín „sedem sestier“ pochádza od talianskeho podnikateľa Enrica Mattei, šéfa štátnej ropnej spoločnosti ENI, ktorý ho použil hanlivo po tom, čo bola jeho firma odmietnutá pri vstupe do konzorcia vytvoreného po znárodnení iránskeho ropného priemyslu v roku 1951. Do polovice dvadsiateho storočia tieto spoločnosti kontrolovali približne osemdesiatpäť percent svetových ropných zásob mimo Sovietskeho zväzu a Spojených štátov. Vlastnili takmer všetky práva na ropu v Iráne, Iraku, Saudskej Arábii a v Perzskom zálive a zakladali spoločné podniky, ako bola Iraq Petroleum Company, aby si právne zaviazali ruky a zabránili vzájomnému podrazu.

Kľúčovým nástrojom ich moci bol systém takzvaných posted prices – oficiálnych cien, ktoré si stanovovali súkromnými dohodami bez ohľadu na skutočný trh a ktoré určovali, koľko dostanú producentské krajiny na základe percentuálnych poplatkov. Do roku 1950 týchto sedem spoločností vlastnilo sedemdesiat percent svetovej kapacity mimo komunistického bloku a Severnej Ameriky, takmer sto percent siete ropovodov a viac než šesťdesiat percent súkromne vlastnenej svetovej tankerovej flotily.

Nerovnováha moci a zrod OPEC

Práve zníženie posted prices pre blízkovýchodnú ropu zo strany veľkých ropných spoločností v auguste 1960 vyvolalo vznik OPEC. Spôsob, akým sedem sestier jednostranne stanovovalo ceny, bol totiž dlhodobým zdrojom napätia, vo februári 1959 nadnárodné ropné spoločnosti jednostranne znížili posted prices pre venezuelskú a blízkovýchodnú ropu o desať percent a podobné zníženie sa zopakovalo aj o rok neskôr.

Reakcia producentských krajín prišla rýchlo. Organizáciu krajín vyvážajúcich ropu založili na konferencii v Bagdade 10. až 14. septembra 1960 Irán, Irak, Kuvajt, Saudská Arábia a Venezuela. Blízkovýchodné členské krajiny pôvodne presadzovali, aby sídlo OPEC bolo v Bagdade alebo Bejrúte, no Venezuela argumentovala za neutrálnu lokalitu, a tak si organizácia zvolila Ženevu vo Švajčiarsku. Prvého septembra 1965 sa OPEC presunula do Viedne po tom, čo Švajčiarsko odmietlo predĺžiť diplomatické výsady.

Prvé roky existencie organizácie nepriniesli očakávaný efekt. OPEC síce dokázala zabrániť znižovaniu cien počas šesťdesiatych rokov, no jej úspech zároveň povzbudil nárast produkcie, čo viedlo k postupnému poklesu nominálnych cien z 1,93 dolára za barel v roku 1955 na 1,30 dolára v roku 1970. Organizácia teda existovala, no reálnu páku na svetový trh zatiaľ nemala.

Ako nezávislí obchodníci rozbili monopol

Trhliny v usporiadaní siedmich sestier sa začali objavovať koncom päťdesiatych rokov. Vysoké zisky veľkých spoločností pritiahli do odvetvia nováčikov menšie, takzvané nezávislé ropné spoločnosti, ktoré nemali záväzky voči starému systému a boli ochotné ponúknuť producentským krajinám výhodnejšie podmienky. Kľúčovú príležitosť im poskytla Líbya, ktorá svojím ropným zákonom z roku 1955 rozbila zaužívanú blízkovýchodnú prax udeľovania koncesie jedinej spoločnosti. Namiesto toho ponúkla mnoho menších, geograficky aj časovo obmedzených koncesií, čo umožnilo vstup desiatkam menších firiem. Do roku 1970 pôsobilo v Líbyi už tridsaťdeväť spoločností a nezávislí producenti tam produkovali polovicu všetkej ropy – pričom na rozdiel od veľkých sestier nemali žiadny záujem obmedzovať produkciu alebo hrať vyvažovaciu hru s ostatnými producentskými krajinami.

Rozhodujúci moment prišiel v roku 1970, keď plukovník Muammar Kaddáfí, ktorý sa dostal k moci vojenským prevratom o rok skôr, chcel presadiť vyššiu cenu za líbyjskú ropu. Namiesto vyjednávania s dobre chránenými veľkými sestrami sa zameral na spoločnosť Occidental Petroleum, vedenú výstredným podnikateľom Armandom Hammerom. Occidental bola v Líbyi mimoriadne zraniteľná, pretože na rozdiel od gigantov ako Exxon nemala žiadne iné ropné polia, z ktorých by mohla nahradiť stratenú produkciu. Kaddáfího vláda znížila dennú produkciu spoločnosti o polovicu, aby ju donútila akceptovať vyššiu cenu a veľké sestry Exxon, Shell, BP aj Gulf odmietli poskytnúť spoločnosti Occidental čo i len jeden barel na nahradenie výpadku. Do troch mesiacov Hammer súhlasil zaplatiť o tridsať centov viac za barel a akceptovať vyššiu sadzbu daní.

Tento ústupok mal ďalekosiahle následky. Ostatné spoločnosti nasledovali Hammerov príklad, čím naštartovali cenovú revolúciu ropného trhu začiatku sedemdesiatych rokov. Keď sa v septembri 1970 pridal aj kartel veľkých spoločností a súhlasil so zvýšením cien a daní o dvadsať percent, ostatné producentské krajiny si z toho odniesli jasné ponaučenie: je výhodnejšie rokovať s viacerými menšími operátormi než s jedinou veľkou spoločnosťou a vyvažovať veľké sestry menšími firmami bez alternatívnych zdrojov príjmu. Po tejto skúsenosti sa do globálneho ropného priemyslu naplno presadili nezávislé aj európske štátne ropné spoločnosti.

Číselne bol tento posun jasne merateľný: v roku 1963 kontrolovalo sedem sestier osemdesiatšesť percent ropy vyprodukovanej v krajinách OPEC, no do roku 1970 tento podiel klesol na sedemdesiatsedem percent práve vďaka rastu nezávislých spoločností. Vstup Alžírska, Líbye a Nigérie ako nových producentov znamenal, že na Blízkom východe do roku 1970 pôsobilo už osemdesiatjeden ropných spoločností namiesto pôvodnej hŕstky gigantov. Tento rozklad jednotného frontu veľkých spoločností pripravil pôdu presne pre to, čo prišlo o niekoľko rokov neskôr.

Sedemdesiate roky: od nástroja na koordináciu k politickej zbrani

Zásadný obrat priniesli sedemdesiate roky, keď členské krajiny OPEC prestali byť len koordinačným fórom a stali sa aktívnymi hráčmi v geopolitike. Počas tejto dekády bolo hlavným cieľom členov OPEC získať úplnú suverenitu nad svojimi ropnými zdrojmi, pričom viaceré členské krajiny znárodnili svoje ropné rezervy a zmenili zmluvy s veľkými ropnými spoločnosťami.

Zlomovým momentom sa stala jomkipurská vojna z októbra 1973. Ropná kríza z roku 1973 sa začala v októbri, keď členovia arabskej podskupiny OPEC vyhlásili ropné embargo voči Spojeným štátom a ďalším industrializovaným krajinám, ktoré podporovali Izrael. Dôležité je pritom rozlišovať príčinu cenového šoku od jeho vnímania verejnosťou. Napriek tomu, čomu mnohí neekonómovia veria, cenový nárast z rokov 1973 až 1974 nespôsobil samotné embargo, teda odmietnutie predaja, ktoré arabskí členovia OPEC namierili voči Spojeným štátom a Holandsku. OPEC namiesto toho znížila produkciu ropy, čím prudko zvýšila svetové trhové ceny.

Efekt na cenu bol dramatický. Reálne ceny sa začali pomaly zvyšovať už v roku 1971 a potom prudko vzrástli koncom roka 1973 a v roku 1974, z približne desať dolárov za barel na viac než tridsaťšesť dolárov po jomkipurskej vojne. V decembri, teda dva mesiace po jomkipurskej vojne, OPEC zvýšila ceny o ďalších sto tridsať percent a v zvyšovaní pokračovala počas celého zvyšku dekády, celkovo ceny vzrástli desaťnásobne medzi rokmi 1973 a 1980.

Zaujímavý je aj mýtus okolo radov na čerpacích staniciach v Spojených štátoch, ktoré si väčšina ľudí spája priamo s OPEC. Nedostatok tovaru spôsobili v skutočnosti cenové a alokačné kontroly na surovú ropu a rafinované produkty, ktoré pôvodne zaviedol prezident Richard Nixon v roku 1971 v rámci programu ekonomickej stabilizácie. Regulácia teda skreslila trh viac než samotné rozhodnutia producentských krajín.

Druhý šok prišiel na konci dekády v súvislosti s iránskou revolúciou, ktorá vyradila z trhu významný objem produkcie a opäť vyhnala ceny nahor. Kombinácia oboch šokov natrvalo zmenila správanie spotrebiteľov aj vlád, industrializované krajiny začali masívne investovať do energetickej efektívnosti a hľadania alternatívnych zdrojov.

Odkaz sedemdesiatych rokov pre dnešný trh

Spotrebitelia ropy reagovali na predchádzajúce zvýšenia cien hľadaním spôsobov, ako znížiť spotrebu ropy pod úrovne, ktoré by inak prevládali energetická náročnosť americkej ekonomiky na dolár hrubého domáceho produktu klesla z približne sedemnásťtisíc britských tepelných jednotiek (BTU) v roku 1970 na približne jedenásťtisícšesťsto do roku 1988. Ropné šoky tak paradoxne naštartovali dlhodobý trend znižovania energetickej náročnosti vyspelých ekonomík, ktorý pokračuje dodnes.

Zároveň sa natrvalo zmenila mocenská štruktúra trhu. OPEC v sérii krokov počas šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov reštrukturalizovala globálny systém ropnej produkcie v prospech producentských štátov a odklonila ho od oligopolu dominantných anglo-amerických firiem, teda siedmich sestier. Rockefellerov model súkromného monopolu nad rafináciou tak nahradil model, v ktorom o cene rozhodujú predovšetkým štáty vlastniace samotný zdroj, princíp, ktorý napriek neskorším premenám trhu platí v základných črtách dodnes.